Keď sa dnes povie autonómne riadenie, väčšina ľudí si okamžite predstaví vizionárske plány Elona Muska alebo autonómne taxíky brázdiace americké mestá. Realita je však taká, že hoci je Tesla verejne spájaná s automatizáciou dopravy, skutočný pôvod autonómnych vozidiel siaha do čias, kedy tento kalifornský startup ešte vôbec neexistoval. Cesta k autu, ktoré dokáže vidieť svoje okolie, porozumieť mu a prispôsobiť sa premávke, je lemovaná desiatkami rokov odvážnych experimentov. Túto tému podrobne spracoval portál Insideevs.
Prvé kroky urobilo Japonsko, malo to však háčik
Prvý skutočný míľnik na poli experimentálnych poloautonómnych áut sa zrodil už v roku 1977 v japonskom laboratóriu Tsukuba Mechanical Engineering Laboratory. Výskumníci tam zostrojili primitívne vozidlo s dvomi kamerami na streche, ktoré snímali vodorovné dopravné značenie. Informácie spracovával palubný počítač.
Nemali by ste prehliadnuť:
- V Česku vzniklo elektrické monštrum, ktoré zrýchli na stovku za 3,3 sekundy
- V2G v praxi: Nemecká firma prišla na to, ako premeniť firemné elektromobily na nový zdroj príjmu
- Odstrihli sa od káblov: Kalifornské mesto rozširuje flotilu nabíjačiek, ktoré fungujú mimo siete
Vozidlo malo obrovský háčik – fungovalo len v uzavretom testovacom areáli a dosahovalo maximálnu rýchlosť 30 km/h. Nedokázalo reagovať na iné autá ani na zmeny v okolí, no dokázalo jazdiť samostatne bez akýchkoľvek káblov či diaľkového ovládania, čím položilo základy pre budúcnosť.
Nemecká dodávka a európsky projekt, ktorý predbehol dobu
V 80. rokoch sa centrum vývoja presunulo do Európy, konkrétne do Nemecka. Ernst Dickmanns z Univerzity Bundeswehru v Mníchove odštartoval projekt VaMoRs. Tím vybavil dodávku značky Mercedes-Benz kamerami, senzormi a systémami na ovládanie volantu, bŕzd a plynu. V roku 1987 toto vozidlo dokázalo jazdiť po neotvorenom úseku diaľnice rýchlosťou 100 km/h na vzdialenosť viac ako 20 kilometrov. Čo je najfascinujúcejšie, zvládlo to s menším výpočtovým výkonom, než akým dnes disponujú bežné smart hodinky.
Tento úspech vyústil do masívneho európskeho projektu EUREKA PROMETHEUS, do ktorého sa zapojilo vyše 600 spoločností, vrátane automobilky Mercedes-Benz. Výskumníci vymenili dodávku za dva sedany triedy S. Už v roku 1994 tieto autá autonómne jazdili v hustej trojprúdovej premávke okolo Paríža rýchlosťou 130 km/h, sledovali autá pred sebou aj za sebou a vyhodnocovali bezpečnosť predbiehania.
Najväčší triumf prišiel v roku 1995. Mercedes riadený počítačom prešiel 1 600 kilometrov medzi Nemeckom a Dánskom. Približne 95 % tejto trasy absolvoval úplne sám, pričom na nemeckej diaľnici dosiahol rýchlosť až 180 km/h. Systém mal svoje limity – fungoval len s čiernobielym obrazom, takže ho zmiatlo napríklad žlté dočasné značenie na staveniskách. Napriek tomu bol tento európsky výskum priamym predchodcom dnešných technológií a vyústil do predstavenia prvého adaptívneho tempomatu Distronic v Mercedese triedy S v roku 1998.
Ako Amerika prepadla autonómii: Od magnetov k púštnym pretekom
V USA sa príbeh vyvíjal odlišne. Kým Európu ťahali automobilky, v Amerike to boli univerzitné robotické laboratóriá a armádny výskum. Univerzita Carnegie Mellon v roku 1995 demonštrovala systém Navlab pri jazde naprieč Amerikou, kde počítač ovládal volant, zatiaľ čo plyn a brzdy mal stále na starosti človek. Štátny pokus o automatizované diaľnice z roku 1997 síce zlyhal, pretože si vyžadoval osadenie tisícov magnetov do ciest, no skutočný posun priniesla až vládna agentúra DARPA.
V roku 2004 vyhlásila DARPA súťaž Grand Challenge – preteky autonómnych áut v púšti na 142 míľ. Prvý ročník bol totálny prepadák, žiadne auto nedošlo do cieľa a najlepší tím prešiel len necelých 12 kilometrov. Už v roku 2005 však upravený Volkswagen Touareg zo prešiel celú púštnu trasu za necelých 7 hodín. V roku 2007 sa súťaž presunula do simulovaného mestského prostredia. Vozidlá, ktoré tu súťažili, už vďaka masívnym strešným senzorom a radarom pripomínali dnešné robotaxi.
Silicon Valley premieňa technológiu na biznis
Silicon Valley autonómne autá nevymyslelo, no dokázalo v nich nájsť biznis model a prilákať investorov. V roku 2009 Google spustil svoj projekt samočinného auta, z ktorého neskôr v roku 2016 vzniklo Waymo. V rovnakom čase začal autonómne jazdy v Pittsburghu testovať aj Uber.
V októbri 2016 sa do hry vložila Tesla s vyhlásením, že každé jej novovyrobené auto má hardvér pripravený na plne autonómne riadenie. Trvalo však ďalšie štyri roky, kým vydala beta verziu tohto softvéru. Ani dnes, o desaťročie neskôr, však zákazníci Tesly nevlastnia legislatívne samostatné auto – vodič je stále právne zodpovedný za každé konanie vozidla.
Náročná cesta pokračuje
Automobilový priemysel prešiel od pomalého japonského testovacieho auta z roku 1977 až po moderné robotaxi obrovský kus cesty. Napriek tomu, že technológie sú pokročilejšie než kedykoľvek predtým, autá, ktoré si dnes môžete bežne kúpiť v obchode, stále nie sú legálne schopné jazdiť úplne samé. Sú skôr pokročilými asistentmi než plnohodnotnou náhradou človeka. Vývoj sa nezastavil, no experti naznačujú, že finálny prielom v plnej autonómii nemusí prísť z Ameriky, ale čoraz silnejšie sa oň hlási Čína.
